Po prácou strávenom týždni doma na dedine som sa rozhodol, že si pôjdem užiť výkend (viem, že sa to píše s mäkkým "i", ale bol to tvrdý víkend) s kamarátmi v Bratislave. Vstal som už o ôsmej ráno, aby som bol v Bratislave čo najskôr. Po vyčerpávajúcej ceste vlakom som sa celý natešený a ovešaný taškami spolu s asi 500 ľuďmi vyrútil zo železničnej stanice v Bratislave. Ihneď som si išiel kúpiť lístok na mhd. Zaplatil som za lístok, nadávajúc, že zdvihli cenu o 10 centov a pomaly, keďže mi 93-ka ušla ako obyčajne, som sa presúval na nástupište. Peňaženku som si hodil do notebookovej tašky, hompáľajúcej sa mi pri páse. Ako som tak prechádzal nástupišťom, obzerajúc sa po provokujúcich študentkách v legínach, opäť som si spomenul, prečo sa mi v Bratislave tak páči. Keď práve blondínka s nádhernými veľkými "očami", ktorá si zjavne pomýlila dlhšie tričko so šatami, skúšala už tretí atuomat na lístky, či jej dá... prichádza na nástupište 93-ka. Odmietajúc výhodnú kúpu hodiniek a voňavky, pomaly postupujem dlhým radom do autobusu. Už som bol skoro dnu, keď som cítil menší tlak na notebookovej taške. Kútikom oka som sa obzrel, čo sa deje, a videl som mužskú ruku s prehodenou bledomodrou mikinou, natisnutú až príliš blízko priehradky, kde som mal vloženú peňaženku. Po chvíli som si uvedomil nebezpečenstvo tejto situácie, otočil som sa, ale nik, okrem ešte asi 100 nastupujúcich ľudí tam nebol. Vrátane mojej peňaženky. Kým som hľadal tmavomodrú mikinu, všetci už nastúpili. Keďže nástupište bolo prázdne, vinník musel byť v autobuse. Rýchlo som vošiel do autobusu, označil si lístok a začal sa prehľadávať. Bolo to tak, ako som si myslel - zmizla mi peňaženka a kamarátov mobil, čo som mal vložený vedľa nej. Obzeral som sa po každom z asi 783 ľudí v autobuse, ale nikoho s modrou mikinou som si nevšimol. Tak som vystúpil na najbližšej zastávke, ktorou bola Zochova. Ihneď som zavolal mojím takmer vybitým mobilom kamarátovi, aby som sa opýtal, kde je najbližšia policajná stanica. Poslal ma na Hlavné námestie s tým, že tam určite niečo bude. Moja orientačná schopnosť a jeden starší pán, ma zaviedli na informácie, kde som vyfasoval mapu s nakreslenou cestičkou k najbližšej policajnej stanici, ktorá bola až na Štúrovej ulici pri Šafku. Na miesto som sa dostal, stlačil som zvonček pri dverách a po zaznení bzučiaku, som vošiel dnu. čakali ma tam ďalšie dvere, návod ako kontaktovať políciu a telefón. Po preštudovaní návodu, som vytočil správnu klapku a ozvalo sa: „Dobrý deň, polícia, ako vám môžeme pomôcť?“

„Dobrý deň, chcel by som nahlásiť krádež,“ odpovedal som.

„Čoho?“ ozval sa opäť ženský hlas.

„Mojej peňaženky a mobilu,“ povedal som a vzápätí som si uvedomil, že rozprávam ako idiot. „Sadnite si, zachvíľu sme tam,“ ozvalo sa zo slúchadla a potom už len tú tú tú, tak som zložil a sadol si na gauč.

O chvíľu, čo trvala 15 minút, dobehla pani policajtka so zápisníkom a pýtala sa na podrobnosti. Keď som ju o všetkom informoval, tak ma poprosila ešte o jednu chvíľočku strpenia. Po 10 minútach došiel mladý chalan v uniforme a spýtal sa ma, kde sa to stalo. Keď som mu povedal, že na železničnej stanici, tak zdrhol. O 5 minút prišiel a povedal, že toto nie je ich oblasť a že ma príde hliadka previezť niekde inde. Prikývol som a čakal 20 minút, kým po mňa prišli. Nastúpil som do predu ako spolujazdec a hľadal som pás na pripútanie.

„Čo hľadáš?“ spýtal sa ma policajt, sediaci za volantom, upaľujúc 80 popri Eurovey. Troška zaskočene som povedal, že pás.

„Nepreháňaj,“ s úškrnom podotkol a v 70ke strhol volant do 90° zákruty. Skoro som vypadol z okienka. Za okamih sme boli na nejakej policajnej stanici, popravde ani netuším v akej riti. Vystúpil som a jediná inštrukcia, ktorú som dostal bola: hlavným vchodom. Tak mi neostalo nič iné, len vojsť do starej komunistickej budovy. Podišiel som k pultu vo vestibule, ale nikoho nikde nebolo. 5 minút som tam len tak stál, kým sa neozval nejaký starší pán a neukázal mi cestu zboku. Za recepciou bol policajt, ktorý evidentne čakal, kým sa mu prihovorím. Vysvetlil som mu o čo ide a on povedal, že si mám sadnúť a čakať. Že som druhý v poradí.

Čakal som asi hodinu, kým sa nejaký policajt uvoľnil a mohol si ma zobrať na starosť. Popri vysvetľovaní, čo všetko mi ukradli, si pán policajt rýchlo všetko písal na papierik a pozeral popri tom na hodinky. Dal mi zavolať do Slovenskej sporiteľne, aby som si zablokoval kartu, dal mi podpísať 20 kópií nejakých papierov a potom mi to zhrnul: „No, občiansky sme vám zablokovali, čiže keby ste ho aj našli, tak je zrušený a musíte ho doniesť sem. Dajte si vybaviť nový. Bankomatovú kartu máte taktiež zablokovanú, môžete teda ísť...“

„A ešte niečo,“ začal som opatrne, ,,mohla by ma nejaká hliadka zaviesť aspoň do Mlynskej doliny? Neviem ani v ktorej časti Bratislavy sa nachádzam, nemám peniaze a takmer vybitý mobil.“ Policajt sa na mňa pozrel s výrazom „choď už do pi*e nemám na teba čas“ a chladne poznamenal: „Spýtaj sa dole na vrátnici, ja už končím.“

Na vrátnici som vysvetlil situáciu a poprosil som o 50 centov na autobus. Dostal som odpoveď: „Akóóó... mohol by som požičať, ale viem, že by sa mi to už nevrátilo, takže asi nie.“

A tak mi neostalo nič iné, ako ísť brázdiť ulice Bratislavy s vybitým mobilom, bez peňazí a bez dokladov...

Toto je polícia? Ževraj pomáhať a chrániť... ale pozor, nie tesne pred koncom smeny! Zablokujú doklady a ani sa nesnažia ich hľadať. Nezabudnú pri tom pripomenúť, že keby som ich našiel ja, tak mám občiansky vrátiť. Oni ich totiž hľadať nemienia.

Kebyže som v inom meste, kde nemám pár kamarátov, tak by som bol odkázaný na žobranie - nemal by som ani na vlakový lístok domov. Policajná snaživosť nemá hraníc.

A ponaučenie na záver?

Ženy v legínach majú neskutočne krásne zadky.